5.6.2026 (SITA.sk) – V spoločnosti, ktorá sa často sústreďuje na výkon, rýchlosť a výsledky, existujú momenty, ktoré tento rytmus úplne zastavia.

Sú tiché, krehké a zároveň mimoriadne silné. Vznikajú v čase, keď sa človek nachádza v najzraniteľnejšej fáze života. V paliatívnej starostlivosti.

Projekt Cesta za snom vznikol ako odpoveď na otázku, ktorá je jednoduchá, no hlboko ľudská: čo zostáva človeku, keď už nie je čas na liečbu, ale stále je čas na život? Odpoveďou sú sny. Nie veľké ani nedosiahnuteľné, ale tie najosobnejšie. Návrat na miesto, stretnutie, dotyk, zážitok. Veci, ktoré dávajú človeku pocit, že jeho príbeh sa ešte nekončí.

Paliatívna starostlivosť: viac než medicína

Na Slovensku sa paliatívna starostlivosť postupne mení z čisto medicínskeho modelu na komplexný prístup k človeku. Jej cieľom už nie je len zmiernenie fyzickej bolesti, ale aj podpora psychickej, sociálnej, existenciálnej a duchovnej pohody.

Človek v paliatívnej starostlivosti neprežíva len diagnózu. Prežíva stratu istôt, rolí, budúcnosti a často aj časti vlastnej identity. Z psychologického hľadiska ide o obdobie bilancovania a hľadania zmyslu, kým sociálne ide o zásah do celého rodinného systému – menia sa vzťahy aj dynamika starostlivosti. Moderná paliatíva preto zdôrazňuje aj to, čo sa nedá zmerať: dôstojnosť, blízkosť, nádej a schopnosť prežiť zmysluplný okamih.

A práve tu vzniká priestor pre projekty ako Cesta za snom.

Keď sny nie sú únikom, ale návratom k sebe

Sny v paliatívnej starostlivosti nie sú únikom z reality. Sú jej návratom. Človek sa v nich ešte raz stretáva so svojou identitou, spomienkami a tým, čo mal rád. A často ide o prekvapivo jednoduché želania.

Gabika: návrat do sveta farieb a zvierat

Gabika bola výtvarná umelkyňa a pedagogička, ktorá svoj život zasvätila umeniu a práci s mladými talentmi. Pôsobila aj ako vysokoškolská pedagogička a formovala generácie študentov k citlivému vnímaniu sveta.

Blízky vzťah mala k prírode a zvieratám. Dlhé roky bola spätá s prostredím ZOO Bratislava, kam sa opakovane vracala. Keď choroba obmedzila jej pohyb, zostalo jej už len jedno prianie. Ešte raz vidieť zvieratá, ktoré ju sprevádzali životom.

Keď sa o jej želaní dozvedeli ľudia, ktorí sa venujú plneniu podobných prianí v paliatívnej starostlivosti, začal sa nenápadný proces, v ktorom sa z tichej túžby postupne stal konkrétny plán. Deň v ZOO nebol výletom, ale návratom. Každé zviera, každý pohľad a každý krok v nej oživoval jej vlastný príbeh. V tom momente sa jej život nezúžil na diagnózu. Rozšíril sa o prítomnosť.

František: ticho pri vode

František bol človek pokoja a precíznosti. Prácu v oblasti starostlivosti o vozidlá robil s dôrazom na detail, no jeho skutočným miestom rovnováhy bola voda. Rybolov preňho nebol výkonom, ale tichom, v ktorom sa človek stretáva sám so sebou.

Keď prišla choroba, vzala mu pohyb, no nie spomienky. Jeho želanie bolo jednoduché: ešte raz ísť na ryby.

Aj v jeho prípade sa našli ľudia, ktorí verili, že aj takýto okamih má zmysel. Vďaka ich spolupráci a citlivému sprevádzaniu sa podarilo vytvoriť podmienky, aby sa mohol vrátiť na miesto, ktoré mu bolo najbližšie. Sedel pri vode, držal prút a zažíval pokoj, ktorý sa nedá medicínsky predpísať. Nebola to liečba tela. Bol to návrat k sebe.

Traja chlapci: keď sa televízia stane skutočnosťou

Peťko, Miško a Dominik vyrastali v zariadení sociálnych služieb. Ich svet bol obmedzený, no ich predstavy nie. Jedným z ich snov boli policajné autá – symbol odvahy, ktorý poznali len z televízie.

Jedna zo sestier si ich prianie všimla a napísala jednoduchý e-mail. Ten sa dostal k ľuďom, ktorí sa venujú plneniu detských a ľudských snov v náročných životných situáciách, a začala sa séria telefonátov, dohôd a ochoty pomôcť. Do ich príbehu sa následne zapojili príslušníci Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave. Nešlo o predstavenie ani program. Skôr o stretnutie, ktoré sa nedá naplánovať do detailu – len umožniť. Sadli si do auta, chytili volant, počuli majáky. A zrazu sa ich svet rozšíril za hranice každodennosti. V ich očiach bola čistá radosť – bez potreby vysvetlenia.

Prečo na tom záleží

Takéto momenty majú zásadný psychologický aj ľudský význam. Posilňujú identitu človeka, znižujú úzkosť a vytvárajú spomienky, ktoré nie sú definované chorobou, ale životom. Pre rodiny znamenajú možnosť uchovať si obraz blízkeho človeka nie ako pacienta, ale ako niekoho, kto ešte naplno prežil chvíľu radosti. A pre spoločnosť sú pripomienkou, že hodnota života sa nestráca ani v jeho závere.

Každý z týchto príbehov vznikol vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodli pomôcť – darom, časom alebo podporou. Bez nich by ostali len nevyslovenými želaniami. Ďalšie sny možno podporiť prostredníctvom portálu ĽudiaĽuďom.sk Aj malý príspevok môže zmeniť obyčajný deň na okamih, ktorý zostane navždy.

A práve cez ĽudiaĽuďom.sk sa tieto sny môžu meniť na skutočnosť.

Informačný servis

Zdroj: SITA.sk – Cesta za snom: keď sa posledné želania menia na najvzácnejšie okamihy života © SITA Všetky práva vyhradené.